Kam to všetko speje alebo Čo sa človek dozvie z ankiet

Kam to všetko speje...? Básnická otázka, ktorú si niekedy v živote už položil asi každý z nás. A možno nie raz. Z úst českých a slovenských učiteľov táto otázka zaznieva čoraz častejšie.

Jeden tábor tvrdí, že sa to pomaly zlepšuje, že deti už nemusia sedieť s rukami za chrbtom, oslovovať  učiteľku – súdružka a v budúcnosti sa už snáď deti nebudú musieť učiť zbytočnosti ako sú malá násobilka či štáty Európskej únie. Deti budeme viesť k samostatnosti, otvorenosti a rozvíjať v každom jeho talent.

Druhý tábor tvrdí, že sa to rok od roku zhoršuje, že deti dnes sedia s rukami pod lavicou s mobilom v ruke a čakajú na správny okamih, aby mohli zvečniť učiteľa v trápnej situácií a vystaviť to na internete. Deti už pre istotu neoslovujú nikoho, pozdrav a slušnosť sa stali prežitkami. V budúcnosti sa stanú zbytočnosťou prakticky všetky predmety na druhom stupni, deti sa budú musieť naučiť naspamäť iba svoje práva, samostatne si budú vyhľadávať informácie na internete hoci im nebudú rozumieť a úplne otvorene nás pošlú niekam. A čo sa týka talentu – každé dieťa bude už odmalička talentované predovšetkým pre prácu s počítačom, ale už i pri malom zakopnutí si doláme všetky končatiny.

Kam to všetko speje...? Je to síce iba básnická otázka, ale v tomto prípade sa dá nájsť jednoznačná odpoveď. Stačí sa iba pozrieť do histórie a do sveta. Pre odpoveď nemusíme chodiť ďaleko do histórie. I v tomto prípade totiž platí stará známa pravda historikov, že história sa opakuje. Súvislá história československého vzdelávania začína po druhej svetovej vojne a od tej doby sa každých približne 10 až 12 rokov mení štátna koncepcia vzdelávania. Tá posledná česká – Rámcový vzdelávací plán (RVP) – sa začala pripravovať približne pred 10 rokmi. A kam speje? De facto kopíruje trendy v iných vyspelých krajinách, hlavne však pokukuje po americko-britskom modely. A aký je to trend?

• Integrácia pre všetkých – každé dieťa má právo chodiť do štátnej školy, čo však neumožňuje nadaným deťom sa rozvíjať. Takže rodičia, ktorí chcú kvalitné štúdium pre svoje dieťa, ho musia dať do súkromnej školy – tie najkvalitnejšie školy sú iba súkromné (to platí od základných až po univerzity).
• Zo základných škôl zmizli niektoré všeobecno-vzdelávacie predmety a učivo ostatných sa zredukovalo na maximálne minimum, takže americkí žiaci sa v dejepise učia väčšinu hodín iba o amerických dejinách, preto polovica z nich považuje Hitlera za herca či umelca. Úroveň všeobecných znalostí amerických žiakov nedosiahol nikdy v histórii ani polovicu tých európskych.
• Nepopulárne predmety ako napríklad Telocvik sa stali na niektorých školách iba voliteľnými – v prípade neskorších zdravotných či estetických problémov si ľudia najímajú drahých osobných trénerov. A aby sa žiaci nemuseli učiť „ťažké“ predmety“ tak sa zaviedlo viac jazykov – len škoda, že nimi nevedia nič rozumné vyjadriť.
• · Osobný prístup ku žiakovi zašiel tak ďaleko, že na možnosť vytvorenia individuálneho študijného plánu presne na mieru lákajú všetky lepšie školy. A namiesto „trápnych“ obalených zošitov má každý žiak portfolio – papiere v papierových zložkách alebo dokonca zabalené v eurobaloch a uložené v šanone.

Medzi ďalšie futuristické trendy patrí napríklad absolútne distančné vzdelávanie s použitím počítačov, teda že deti by nemuseli chodiť do školy, ale učili by sa doma pomocou počítača. Úlohy by dostávali i odovzdávali elektronicky a raz za čas by prišli do školy na súborné skúšky. Z ekologického hľadiska je to záchrana pre planétu – len si spočítajte, koľko by sa ušetrilo papiera a benzínu každé ráno. Dnes to tak funguje v určitých oblastiach austrálskeho vnútrozemia, kde sú jednotlivé usadlosti tak ďaleko od seba, že každá rodina musí mať svoje malé lietadlo. Keďže je však sociálna funkcia školy natoľko „do očí bijúca“ aj pre laikov, je možnosť takejto reformy v našich končinách v nedohľadne. I keď sa občas objavujú náznaky možnosti rozšírenia domáceho vzdelávania, resp. inštitútu domáceho učiteľa. Pre mnohé alternatívne (filozoficky či nábožensky) zmýšľajúce mamičky a ich rodiny je to splnený sen.

Takže, kam to všetko dospeje sa dá vytušiť. Trendy sú jasné. Školstvo musí reflektovať potreby spoločnosti. Inak povedané – aká spoločnosť, také školstvo. Keď v dobe Vietnamskej vojny robili v USA prieskum a pýtali sa „obyčajných“ Američanov, aký majú názor na vojnu vo Vietname, tak 90% z nich bolo proti. Keď sa tých istých ľudí pýtali, či vedia kde ten Vietnam leží, tak 60% „netrafilo“ ani kontinent. A to je jeden z trendov modernej spoločnosti – nemusíme veciam rozumieť, stačí mať na ne svoj názor.